Bývam vo veľkom meste, no už dávno som sníval o niečom viac ako len o „vlastnom kúsku podlahy“. Hľadal som miesto, kde by som mohol spomaliť a vyrovnať každodenný zhon. Našiel som ich náhodou a zamiloval som si ich od chvíle, keď som sa cez ne predieral cez húštiny kríkov a černíc a dostal sa k prúdu vody. Teraz je to moje útočisko s malým dreveným domčekom, ku ktorému sa dostanem za 30 minút z Varšavy a zabudnem na všetky problémy otvorením drevenej brány vedľa starej hrušky na konci piesočnatej ulice. Je tu dobre osamote alebo s priateľmi, pri káve či víne, pri speve vtákov alebo pri jazzovom koncerte. A bez ohľadu na to, či sa pozerám na hviezdy alebo na obrazovku notebooku, som tu šťastný.